Ako bolo na Myjave

Úspech napriek dažďu

Dlhé roky som návštevníkom MFF na Myjave, no prvýkrát som sa festivalu zúčastnil z pozície povereného pozorovateľa jeho prípravy, organizácie, programu a celkového priebehu. Napriek nie najpriaznivejšiemu počasiu, ktoré trikrát prerušilo hlavný program, festival po mnohých stránkach zaznamenal výrazný posun k zvýšeniu kvality služieb a programu. Najmä skutočnosť, že napriek týmto prerušeniam programu z dôvodu dažďa a večernému chladu areál festivalu bol neustále plný a neočakávane veľké množstvo návštevníkov nevzdalo účasť na programoch ani napriek dažďu, dokazuje vysokú spokojnosť a nadšenie návštevníkov z priebehu festivalu.

Sprievodné podujatia

Zrkadlom podujatia, jeho charakteru aj úrovne sú sprievodné podujatia festivalu. Aj tieto posúvajú charakter Myjavského festivalu na, a čiastočne aj nad úroveň najznámejších festivalov na Slovensku. Odvrátenou stranou však je, že sa týmto festival pripodobňuje a čiastočne aj uniformizuje podľa modelu štandardných festivalov, čím stráca svoj špecifický regionálny charakter a pravdepodobne stráca aj podporu miestnych ľudí zo širšieho okolia.
Mení sa na festival pre úspešnú mestskú strednú triedu a mladšiu urbánnu generáciu, pre ktorú je folklór hobby. Veľmi pozitívne je množstvo možností pre rodičov s malými deťmi, no podobne ako väčšina iných festivalov, obchádza dve dôležité generácie. Mládež vo veku 13-20 rokov, ak nie je aktívna vo folklórnych súboroch nemá veľa možností aktívne tráviť čas v areáli a aj z tohto dôvodu je pre ňu najatraktívnejšie pitie alkoholu, chvíľami až nezriadené pitie. Podobne generácia miestnych ľudí, prevažne robotníckych profesií nad 55 rokov, nemala s výnimkou heligónkarov na sprievodných podujatiach veľa atrakcií. Koncert na námestí počas jarmoku a aj program v kostole v sobotu dopoludnia bolo zjavne tým, čo pritiahlo tú populáciu, ktorú bolo v areáli Trnovcov vidieť takmer zanedbateľne. Bolo zjavné, že veľká časť ľudí, ktorí boli na akciách v meste (v kostole a počas jarmoku) nebolo v areáli Trnovcov vidieť. Jedným z vrcholov, ako sa v posledných rokoch stalo už tradíciou, bol program v ECAV chráme O Lásce. Možno silnému zážitku pomohli priestory kostola, možno výstižné a dôstojné zahájenie a ukončenie zo strany farára Mišiaka. Uzavretosť v jasných hraniciach nerušenosti a izolovanosti času a priestoru chrámy umožnili dlhý a intenzívny zážitok, aký už žiaden iný priestor v Trnovcoch neumožnil. A šlo asi o jediný program, počas ktorého návštevníci neodchádzali a program si užili celý. Podľa výrazov tváre to znamenal pre mnohých nie len silný umelecký, ale aj duchovný a existenciálny zážitok.
Dobrým nápadom bolo na jarmoku umiestniť pódium s nenáročným, no v tomto ohľade dnes autenticky ľudovým programom. Práve na podujatiach v meste a najmä pred pódiom na námestí bolo vidieť aj takých ľudí, ktorých už v areáli v Trnovcoch nebolo veľmi vidieť, ak vôbec. Festival sa začína akoby štiepiť, na časť všeobecnú a ľudovú v meste a na časť pre vyznávačov a nadšencov pre folklór, inscenovanie, profesionálne služby a podobne v areáli v Trnovcoch.

Pri návšteve „mestečka“ v Trnovcoch, ale aj na iných miestach festivalu návštevník stráca pocit, že je na Myjavsku. Okrem stánku s propagačnými materiálmi a hlavného programu je len dosť málo príležitostí, aby sa priblížil regiónu a jeho duši. S výnimkou stánku z Brezovej s perkami neboli prítomné žiadne iné možnosti lokálnej gastronómie, koštovka bola síce robená pravdepodobne z regionálnych nápojov, no bez jasného charakteru klasických koštoviek, keď je jasný výrobca, lokalita z ktorej je ovocie a ročník nápoja. Inými slovami, svojou folklórnou všestrannosťou sa v ňom strácajú lokálne špecifiká a domáci nemajú okrem pohľadu na kroje myjavských folkloristov inak pocítiť prináležitosť k regiónu.

Návštevníci si môžu kúpiť goralský alebo liptovský klobúk, detvianske alebo liptácke opasky, no nie myjavské, prípadne nejaké doplnky typické pre myjavské kroje.

Tieto komerčné nedostatky kompenzoval čiastočne program, najmä v mestečku (škola tanca, divadlo a pásmo o Jánovi Petruchovi), ale aj pri stánkoch s občerstvením (Krajnanci a heligónkari). Pre posilnenie regionálneho charakteru a miestnej identity bola veľmi dôležitá a ocenenia hodná prítomnosť kapely z Krajného, Kýčera z Turej Lúky a Brezovanov (viditeľných síce najmä v hlavnom programe), škola tanca, kde sa učili aj miestne tance, program Uvazovačky a myslím, že som počul ako o úspechu ukážku prípravy zabíjačkového jedla na vydupanom kole.
No a najmä výborný program o J. Petruchovi, pri ktorom som mal však pocit, že zostal na okraji širšieho záujmu, čo je škoda, lebo šlo o jeden z najkvalitnejšie spracovaných a najdôležitejších programov, asi hneď po hlavnom programe o Samkovi Dudíkovi. Myslím, že takéto programy zamerané na lokálne tradície a rôzne kopanice majú potenciál prilákať aj ľudí z kopaníc a takto posilniť regionálne špecifiká festivalu. Až misionárska práca kapely Janštovcov a vzdelávacie aktivity Petra Obucha by sa mali dostať viac do centra samotného festivalu. Práve myjavské kopanice dávajú ducha myjavskému folklóru a viac autentických hlasov z kopaníc môže dodať ten správny duch celému festivalu.
Cestou k posilneniu miestnej hrdosti a identity by mohlo byť niečo v duchu Uvazovačiek, teda kurz pre širšiu verejnosť, kde by sa mohli ženy a dievčatá učiť uväzovať ručníky, prípadne by si mohli dať na svoju hlavu takýto ručník uviazať. Pri takýchto polozábavných a polovzdelávacích akciách mi však chýbalo niečo, čo je nevyhnutou súčasťou folklóru. Spoločný spev, alebo aspoň nácvik spoločného spievania. Aj bežní ľudia si môžu skúsiť obliecť kroj, alebo jeho súčasť. Na festivale sa môžu učiť tancovať, nie je však priestor na to, aby sa učili spievať. Mnohí ľudia nepoznajú ani texty a preto by mohlo byť, aj ak nie v podobe samostatného programu, pri niektorých pesničkách k dispozícii ľuďom niečo v podobe stručného spevníčka, s celým textom pesničiek, niečo ako bol v brožúre text piesne Samka Dudíka. No aby bola možnosť si aj túto pesničku zaspievať. O takých už kultových súčastiach programu, ako sú večerné zábavy, či vystúpenia divadla Korbáč sa dá povedať len to, že bez nich by festival nebol tým, čím je a je to už niečo ako značka kvality podujatia. Sú to skutočné magnety a treba tieto časti programu ďalej udržiavať a kultivovať.

V sprievodnom programe sa však podarilo dosiahnuť aj jedno (našťastie asi jediné) fiasko. Veľmi dobre zvolený prvok – pozvanie ľudových zabávačov Tetka, stríco viprávali…. boli minimálne v nedeľu úplným debaklom. V istom momente som videl pozerať na vystúpenie troch rozprávačov „až“ jedného diváka. Napriek profesionálnej chladnokrvnosti a snahe zabávačov pokračovať vo vystúpení sa nedalo vyhnúť nepríjemnému pocitu, že sa niečo nepodarilo domyslieť. Za tento neúspech podľa môjho názoru môže nie len oddelenie tohto pódia od areálu stánkov s cukrovinkami, ale aj ich zlé načasovanie. Obe vystúpenia zabávačov sa konali v rovnakom čase, ako hlavný program a ak už bola na festivale populácia, ktorá by ocenila rozprávačov, práve tá chodí na hlavný program v amfiteátri.

Hlavný program v amfiteátri

Hlavný program bol zjavne dramaturgicky aj obsahovo dobre pripravený, v podstate na večerných podujatiach bol napriek počasiu takmer stále plný amfiteáter. Program Vitajte priatelia na Myjave bol tohto roku dobre zostavený a veľmi vhodne boli vybraní moderátori, ktorí vedeli dodať akcii uvoľnenú atmosféru, no zároveň uchovali punc profesionálov ako tanečníkov, tak aj znalcov zvyklostí a štýlov hosťujúcich súborov. Pod ho g muzice je tradične zameraný na regionálne súbory a v tomto to bolo výborné, aj choreografiou, aj spojením rôznych súborov, ukončenie prvého dňa.
Druhý deň bol nanešťastie daždivejší a až dvakrát bol program prerušený, a to v tom najlepšom programe. Výborne zvládli prerušenie dažďom hudobníci zo Skalice, ktorí to obrátili na žart (zahrali Prší, prší…. a ľudia sa smiali) a hrali z bočného pódia ďalej, čo zdržalo tých, čo by pred dažďom ušli. Improvizácia dodala návštevníkom nádej, že dážď rýchlo prejde a oveľa ľahšie sa čakalo na pokračovanie programu. Žiaľ najlepší program festivalu o Samkovi Dudíkovi, ktorý mal byť vyvrcholením, bol po veľmi sľubnom začiatku prerušený dažďom. Je na škodu, že ako popoludní, nebol využitý priestor na bočných pódiách, aby udržal viac ľudí dlhšie v amfiteátri. Prípadne mohli byť aspoň diváci častejšie upokojovaní, že naozaj dážď pomerne rýchlo skončí. Všimol som si, že ľudia vydržali čakať v daždi aj viac ako desaťminút, ale keď sa nič nedialo a nebolo ani žiadne znamenie, že to čochvíľa prejde, začali hromadne odchádzať a to v podstate asi desaťminút pred ukončením dažďa. Možno práve vtedy v čase úpravy pódia mohli byť využití ľudoví rozprávači na zabavenie publika, lebo to, čo bolo asi najubíjajúcejšie a najviac prispelo k odchodu ľudí popri daždi bolo čakanie. Napriek všetkému však bolo vidieť ako veľa ľudí čakalo v daždi na pokračovanie pásma a myslím, že to pre všetkých stálo zato a je obrovskou škodou, že z tohto výnimočného programu (asi aj neopakovateľného) asi neexistuje žiaden videozáznam, prípadne aspoň zvukový. Spojenie toľkých výnimočných hudobníkov, záznamy spomienok Samka Dudíka doplnené hudobnými ukážkami a najmä spevácke vystúpenie pána profesora, boli neopakovateľnou a výnimočnou kombináciou hudby, spevu a slova. Divákom pravdepodobne nie zo zimy, ale zo samotného programu behal mráz po chrbtoch, silné emócie ovládli celý amfiteáter.
Trocha sklamaním bol pre mnohých posledný sobotný program Čierno-biely svet. Práve preto, že bola dosť veľká zima, ľudia oveľa citlivejšie vnímali všetky nedostatky predstavenia a chvíľami okrikovali vystupujúcich, aby radšej tancovali ako hrali divadlo. Program bol zbytočne dlhý, a to práve vnášaním nie celkom divadelne zvládnutých prvkov hrania scénok do tanečných vystúpení. A zjavne vďaka tanečným vystúpeniam mnohí diváci zostali až do konca. Nie len rozťahanosťou a veľkou teatralizáciou bol program slabšou časťou festivalu, ale aj použitím dosť nezrozumiteľným spôsobom premietaných fotografií na plátno. Dobrí tanečníci robili nie veľmi dramaturgicky zvládnuté multižánrové a multimediálne predstavenie, ale výborní boli len ako tanečníci.
Nedeľný program bol v podstate zložený z dvoch častí, z ktorých druhá bola opäť kvôli dažďu mierne posunutá na neskôr, no diváci zjavne verne počkali a opäť naplnili amfiteáter. Záverečný galaprogram bol vymyslený veľmi nápadito, aj detskí moderátori boli vo svojich rolách výborní. Jediný problém bol, že spontánnosť a neformálnosť, ktorá bola hlavným motívom ich moderovania spôsobila, že chýbali bližšie informácie o súboroch, ktoré práve prichádzali na scénu. Nie všetci boli na festivale všetky tri dni a teda nevedeli, ktorý súbor a odkiaľ (z akého mesta, dediny, regiónu alebo krajiny) prichádza. V rámci záverečného galaprogramu boli diváci nadšení v podstate zo všetkých súborov a aj z ich spájania do spoločného celku na pódiu. Tešili sa a tlieskali aj vytvoreniu veľkej reťaze, no až do chvíle, keď účinkujúcich chceli zobrať aj divákov medzi seba. Toto zrušenie hranice medzi účinkujúcimi a divákmi brali mnohí ako obťažovanie, výrazne sa bránili a odťahovali sa čo najďalej. Bol to trocha silený pokus vytvoriť jedno spoločne tancujúce prostredie a na chvíľu zrušiť rozdiely medzi trénovanými tanečníkmi zvyknutými na verejné vystupovanie a ľuďmi zvyknutými byť viac v pozícii divákov, prípadne sa spevom a tancom prejavovať skôr v okruhu svojich blízkych a nie pred celým svetom. Pokus zrušiť túto hranicu, ktorú vytvára samotná architektúra a princíp amfiteátra spôsoboval rozpaky na oboch stranách. Na vťahovanie návštevníkov do aktívnej účasti na festivale sú oveľa lepšie možnosti v mestečku alebo na iných pódiách, priestory amfiteátra sú v tomto najnevhodnejšími.

Dobré napriek neprajnosti počasia

Napriek viacerým kritickým komentárom je však nutné zdôrazniť, že oproti minulým rokom došlo k výraznému kvalitatívnemu posunu úrovne festivalu a aj napriek viacnásobnej nepriazni počasia si zachoval vysokú umeleckú, kultúrnu a organizačnú úroveň. Väčšina inovácii na festivale bola veľmi funkčná, teda zlepšovala pre návštevníkov podmienky a neboli to len estetické zmeny alebo zmeny pre zmeny.