Pred sto rokmi vyrezali bábky. Na koledu s nimi chodia dodnes

História a kultúra obce Topoľovka pri Humennom je zaujímavá z niekoľkých pohľadov. Pre nás bola veľmi dôležitá informácia od Juraja Hamara, odborníka na ľudové bábkarstvo. Povedal nám o vianočnej bábkohre, ktorá sa tam hrá takmer sto rokov. Ešte dôležitejšie však bolo, že tamojší organizátor kultúrneho života a vedúci folklórnej skupiny, Ján Michančo (nar. 1932) bol ochotný porozprávať nám niečo o tamojšej tradícii. Tento vzácny človek sa o udržiavanie zvykov vo svojej obci stará už niekoľko desaťročí a vyslúžil si tým aj zaradenie do pomyselného „zlatého fondu nositeľov ľudových tradícií“.

Na prelome 19. a 20. storočia sa do Topoľovky presťahovalo 40 rodín z okolia mesta Przemyśl v Haličskej oblasti Rakúsko-Uhorska. Približne polovica bola ukrajinskej národnosti grékokatolíckeho vierovyznania a druhá polovica boli Poliaci, rímskokatolíci. Dôvodom ich príchodu bola hlavne možnosť kúpy pôdy. Migranti skúpili pozemky v neobrobených, blatistých častiach obce, ktoré sa nazývali Mokriny. Pán Michančo spomínal, ako mu starí ľudia hovorili o chodúľoch, ktoré ľudia bežne používali pri pohybe v blatistom teréne v daždivom počasí.

Valalčania – pôvodní obyvatelia Topoľovky „prišelcov“ prijali. Treba však povedať, že odstup, ktorý vyplýval z rozdielneho vierovyznania, jazyka a kultúrnych zvykov, tu určite bol. Nebola to nevraživosť, ale skôr bežné praktické veci. Keď sa v roku 1944 – po vyše 50 rokoch od príchodu nových obyvateľov konala svadba medzi starousadlíkmi a prišelcami z Mokrín, museli riešiť viaceré problémy. Čo bude mať oblečené nevesta, či bude mať družba valašku alebo korbáč, aké tance sa budú tancovať a čo sa bude jesť.

Podstatné je že sa chceli zblížiť a Vianoce boli vhodnou príležitosťou. Chodenie s koledou od domu k domu je rozšírené po celej strednej Európe a pán Michančo nám porozprával o tom, ako to robili oni – Mokrinčania.

Vianoce boli v mnohom také, ako inde na Slovensku, skromné, ale o to viac srdečné. Pán Michančo je z dnešného darčekového ošiaľu nešťastný.  Podľa neho podstata Vianoc nie je v hmotnom bohatstve a množstve darčekov. Vtedy sa na Štedrý deň dary nedávali. Na to mali iný sviatok a iného patróna – sv. Mikuláša. Vtedy si čistili topánky a dávali ich do okien. Vianoce boli skôr o „dobročinnosti, vo vzájomnom zblížení, v žičlivom koledovaní, ktoré malo pre nás veľký význam. Veľmi sme si to vážili. Nemohla sa obísť ani jedna rodina.“

Význam pojmu „štedrý“ napĺňali tak, že večera (po celodennom prísnom pôste) mala mať 12 chodov – rovnaký počet, ako bolo apoštolov. Na naše počudovanie, že tak veľa jedla, však Ján Michančo reaguje: „ale myslím, že sa počítal aj štamperlík“.

Už okolo druhej v noci z 24-teho na 25-teho decembra sa koledovalo „pod oknami“. Malé skupiny chlapcov spievali vianočné piesne od domu k domu. Starší chlapi chodili až od rána a mali privilégium vstúpiť aj do domu. Od ich mocných hlasov sa vraj aj okenice triasli.

No a potom tu bola hra o kráľovi Herodesovi, ktorý dal vyvraždiť betlehemských novorodencov a bábkohra, ktorá znázorňovala putovanie pastierov za novonarodeným Ježišom.

Pán Michančo spomína, ako mu otec rozprával o nápade urobiť koledu o narodení Ježiša ako bábkohru. Vymyslel to pán Leon Bak a ten koncom 1. svetovej vojny zorganizoval chlapcov z dediny, aby po večeroch, pri petrolejkách vyrezávali jednotlivé postavy a samotnú scénu – betlehemskú maštaľ, ktorá mala dve veže. Tú volali „šopka“. Mimochodom, bábky a kostýmy, ktoré vidíte vo videu, sú naozaj pôvodné, takmer 100 rokov staré. Postavy sa v šopke pohybovali v drážke podlahy. Počas spievania piesne prišli na scénu, poklonili sa Ježiškovi, obecenstvu a vystriedali ich ďalšie. Okrem postáv pastierov sa v hre objavili aj iné postavy: bosorka, farár, tanečníci, odsúdenec, smrtka, ktorá mu odsekne hlavu, parádnica, dvaja opití bitkári a iné dedinské postavy. Vo výbere postáv „netreba hľadať logiku, umeleckú hodnotu ani historickú hodnovernosť, ale predovšetkým úctu k narodeniu a prispôsobenie na vtedajšie myslenie. Ide o prosté vyjadrenie pocitov obyčajných ľudí“, hovorí Ján Michančo.

Čo sa týka piesne, pôvodne išlo o poľskú koledu, ale po 2. svetovej vojne sa text preložil do  zemplínskeho dialektu, aby sa prispôsobil miestnemu nárečiu.

Chodenie po dedine vyzeralo tak, že žid-rabín, ktorý mal na sebe masku z kusov kožušiny, klobúk a vrece s repou a ktorý predstavoval Herodesovho radcu, bol zároveň organizátorom skupiny. Vždy išiel dopredu, strašil deti a psov a pýtal sa v jednotlivých domácnostiach, či tam skupina koledníkov môže prísť:

– Špice, či nešpice, pane hospodaru, to sme my, koľedníci!
– Ktore koľedníci?
– Ta zo šopku!
– No poce teda!
Moje vojsko, kom zi her!“

Potom sa skupina postavila v miestnosti a zahrali divadelnú hru o kráľovi Herodesovi v ktorej vystupovali postavy vojakov-maršálov, Herodes a radca žid-rabín. Potom sa zahrala „šopka“.

Predstavenie malo aj dovetok, akúsi mládežnícku hru. Pri nej sa vybralo spomedzi obecenstva mladé dievča, posadili ho na trón a robili sa rôzne „fígle“. Všetko samozrejme za účelom vzájomnej socializácie mládeže.

Tradícia chodenia s koledou bola veľká česť. Mládenci si ju odovzdávali z generácie na generáciu a nový člen partie si svoju funkciu musel náležite zaslúžiť.

Pozrite si veľkú vzácnosť – 100 ročné bábky z Topoľovky a nehaňte Jána Michanča, ktorý túto tradíciu pomáhal udržiavať, aby sa zachovala pre ďalšie generácie až dodnes.

Galéria fotiek