Šesťdesiat ročný Zemplín – veľmi čulý dôchodca

Prológ

Folklórny súbor Zemplín oslávil šesťdesiat rokov od svojho založenia. Vek seniorsky s mladistvým výrazom, pohybom, spevom a hudbou. Ba povedal by som až príliš mladistvým, pretože čo predviedli všetci účinkujúci na slávnostnom programe, to bol jeden tatranský víchor, ktorý prefŕčal medzi mysľami, očami i ušami prítomných divákov, pred ktorým si však nebolo treba nič chrániť, žiadne zmysly, naopak bolo treba oči si vyočiť a uši vyušiť.

Ja som taktiež v tomto roku slávil šesťdesiatku, takže so Zemplínom sme rovesníci. V prvých detských rokoch nás spoločne balili do plienok, vodili nás za rúčku, naučili nás rozprávať, spievať a pohybovať sa. Zemplín však pod vedením pani Moravčíkovej vyrastal ďaleko rýchlejšie ako ja. Nacvičil svoje prvé tance, poskladal ľudovú hudbu a pobral sa medzi ľudí predstavovať to, čo pre nedávnom bolo také obyčajné, na dedine bežné, medzi ľuďmi neodmysliteľné, ľudovú pieseň a ľudový tanec. Krajina bola po vojne, zničené boli statky, dediny, mestá. Najviac boli psychicky zničení ľudia, ktorí stratili počas vojny svojich blízkych, ktorí museli začínať odznova. O deti sa mnohokrát starala matka, pretože otec zahynul v nezmyselnej vojne. V týchto ťažkých časoch práve takéto vznikajúce kultúrne telesá chodili po vystúpeniach medzi ľudí, pobavili ich, dali im morálnu nádej a vzpruhu. Predstavili krásu krojov, tancov a piesní. Takým kolektívom bol v tých časoch aj folklórny súbor Zemplín.

Trocha našej spoločnej histórie

Naše folkloristické cesty sa začali krížiť od roku 1973, keď som začal aj ja svoju hudobno- tanečnú kariéru v Košiciach. Stretávali sme sa na rôznych festivaloch, spoločných vystúpeniach, nadväzovali sme priateľstvá, spoznal som Milana Hvižďáka, Lojza Štofegu, Vierku Lukáčovú a mnoho vtedajších členov súboru. Vzťahy medzi súborákmi boli úžasné, nič sme si nezávideli, nadšenie zo spoločných stretnutí boli okorenené spevom a tancom, ale aj borovičkou, či vínkom. Na Slovensku už v tomto období bolo mnoho kvalitných folklórnych súborov. Zemplín však stále bol medzi poprednými kolektívmi na Slovensku. Neviem si ani predstaviť, že by folklórny súbor Zemplín chýbal na nejakom veľkom folklórnom festivale, či na nejakej oslave významného výročia. Veľmi živo si spomínam, na východoslovenský deň na poslednej spartakiáde roku 1980 v Prahe. Desať súborov z východu predviedlo taký úžasný program, samozrejme medzi nimi nechýbal aj Zemplín. Prečo práve túto akciu spomínam? Po predstavení chodili za nami diváci roduverní Česi, ďakovali nám a vychválili program, že niečo také sa vidí raz za sto rokov.

Neskôr som bol pozrieť Zemplín na viacerých vystúpeniach, spomeniem výročné programy, päťdesiatka, päťdesiatpäťka, antológie, všade ma Zemplín utvrdil, že to čo robí, robí výborne, chce zabávať diváka, chce ho potešiť, chce sa mu odovzdať. Počas svojho bytia súbor Zemplín a Milan Hvižďák vychovali velikánske množstvo úžasných tanečníkov, spevákov a muzikantov, ktorí sú práve pre Zemplín synonymom úspešnej práce s mladými. Cieľavedomá výchova vzťahu k nášmu dedičstvu predkov, lokálpatriotizmu k rodnej hrude, k milovanému a prekrásnemu Zemplínu. Obdivuhodná práca a vytrvalosť vo výchove mladých folkloristov má neskonalú zásluhu vedúci súboru a choreograf Milan Hvižďák. Je neuveriteľné ako sa tento húževnatý človek zaoberal výchovou mladých tanečníkov, pracoval s nimi, vštepoval im folklórneho ducha, deti v Michalovciach študovali, maturovali, potom sa rozutekali po celom Slovensku, na Vysoké školy a bolo treba začať odznova. Mravenčia, úmorná práca, práca vyžadujúca trpezlivosť, nadšenie a cieľavedomie. Niekoľkokrát som bol na stretnutí Zemplínčanov, na ich povestnej koncoročnej akcii rYba. Predstavte si milí čitatelia, stretnutie po roku členov i bývalých členov i seniorov, kde sa spomína na zážitky počas roka, z vystúpení, sústredení, súborových akcií, vtipne sa vyhodnocujú jednotlivé kategórie, smiech, zábava, radosť všade vôkol vládne, všade je cítiť a poznať atmosféru. Ja som Zemplínčan, ja vďačím za všetko nielen súboru Zemplín a kolektívu, ale hlavne Vášmu a nášmu Ujcovi. Toľko sú spomienky, môj doterajší život v kruhu mojich úžasných kamarátov zo Zemplína, starších a aj mladších.

Oslava

Program k šesťdesiatemu výročiu folklórneho súboru Zemplín sa uskutočníl 21. októbra 2017 v Chemkostav aréne v Michalovciach. Prichádzam do vnútra, stretávam známych i neznámych. Ľudia sa schádzajú, hala sa postupne zapĺňa, diváci vedia, čo bude, lebo Zemplín veľa desaťročí si udržiava svoju vysokopostavenú latku medzi folklórnymi súbormi na Slovensku. Tvorba, objavovanie, štylizované veľkotance, prekrásne karičky, chlapčenské verbunky, lúčne hry, scénicky stvárnené zvyky a obyčaje, popretkávané nádhernými dievčenskými spevmi, dynamickou muzikou. To všetko sa skrýva za doterajšou činnosťou folklórneho súboru Zemplín. Hala je zaplnená takmer do posledného miestečka. Na ľavej strane rozložené hudobné nástroje, mikrofóny sťaby pre symfonický orchester, nad týmto ešte zátiším sa rozprestiera veľkorozmerná obrazovka. Montované pódium obrovských rozmerov, na horizonte javiska je stena, ktorá sa všakovako farebne podsvietením mení, sa vyníma symbol dnešného predstavenia. Šesťdesiatka vytvarovaná z tanečníkov a hrdý nápis Zemplín.

Krst knihy

Na javisko prichádza muzika folklórneho súboru Zemplín, skladá sa asi z dvoch generácií muzikantov, ktorí už asi tri desiatky rokov vynikajúco doprevádzajú a dotvárajú charizmatickú tvár súboru Zemplín. Potlesk, atmosféra v hľadisku je ako tkaná pestrofarebná látka, popretkávaná, všakovakými myšlienkami divákov, ktorí sú v napätí, čo dnes zhliadnu na javisku šesťdesiatročného temperamentného mladistvého jubilanta. Na javisko prichádza moderátorka, skôr ako však uvedie prvé číslo slávnostného programu, podarilo sa zemplínskym folklórnym nadšencom vydať pamätnú knihu pod názvom „ Folklórny súbor Zemplín“. Krstili ju práve zostavovatelia knihy Milan Hvižďák, Miroslav Kisty,  Katarína Sabová a krstný otec primátor mesta Michalovce. Krásny darček pre všetkých, ktorí boli akokoľvek v spojení za tých šesťdesiat rokov, ktorí priložili svoje polienko na oheň, ktorý stále horí, vydáva žiar a teplo. Tento oheň, tento symbol je synonymom práce a tvorby v tomto umeleckom telese, spokojných divákov, zviditeľnenie zemplínskeho regiónu a neposlednom rade uchovanie dedičstva našich predkov, ktorí si v čase svojho žitia ani neuvedomovali, že to čo robia a tvoria prirodzene, to čo je ich dennou súčasťou života, ostane uchované, ostane v spomienkach a ostane aj ako štýl života jednej veľkej skupiny ľudí, ktorí si medzi sebou vravia folkloristi.

Program začína.

 Na javisko v rezkom tanečnom rytme vychádza množstvo tanečných párov, z ich tvárí srší nálada, optimizmus, odhodlanie, radosť. Asi tridsať tanečníkov a tanečníc tancuje úvodné číslo oslavného programu „ Zemplín ľubojsc moja…“. Poznávam úryvok z jedného tanca, o chvíľku však, sa na javisku všetko premelie, dievčatá sa prezlečú, v mžiku sú na javisku, pokračuje iný úryvok tanca, neskutočná dynamika tanca a hudby, ma nejako akoby vír unáša prostredím, točím sa s tanečnicami, podupávam si v rytme chlapčenských čapášov, som v nejakej mystickej eufórii. Nevnímam dĺžku celého programového čísla, vnímam len uragán tanca, prežívam sugesciu muziky, nechápem prezliekanie sa tanečníkov, celé to akosi ma vyburcovalo svojou dynamikou. Ak je toto úvod programu, čo bude ďalej, vieme že program má gradovať, asi potom ten tanečný víchor nás vymetie z hľadiska, uvažujem. Koniec neuveriteľnej smršte, frenetický potlesk. Program predeľuje vizuálna projekcia, v ktorej sa dozvedáme o úplnom začiatku skupiny nadšencov, pod vedením pani Moravčíkovej. Začiatky skromné, avšak plné motivácie, radosti, pri nácvikoch a hlavne po prvom vystúpení, po prvom potlesku. Začali tvoriť programové čísla, prvé zájazdy, prví tanečníci, speváci, hudobníci. Po tomto stručnom oboznámení s prvotnou históriou začiatkov folklórneho súboru Zemplín nasledujú staršie tanečné čísla, Variácie, Karičky, Starodávny. Nedá sa písať o každom tanci, lebo, by to bolo veľmi obsiahle, ale nedá mi nespomenúť a pozastaviť sa pri výsostne dievčenskom tanci, pri karičkách. Iste každý pozná karičky, tanec, v ktorom sú dievčatá odeté čím najjednoduchšie, pretože majú znázorňovať lúčne tance, ktoré vznikali pri pasení dobytka a domácich zvierat. Zemplínske karičky mi pripomínajú prostredie, kde vznikali. Krásne trávnato zelené, rovné lúky, dievčatá celé v bielom, ako pasúce sa húsky, prekrásne dievčenské spevy, točenie kolies, sploštených karičiek, fazulí, vlajúce vrkoče s pestrofarebnými mašľami, blankytne modrá obloha, spevy pripomínajúce spev vtákov v povetrí. Pre mňa je to, spojené s panenskosťou, čistotou, jednoduchosťou, miernym vírom tanca a spevu, prírodou, zvieratami, vztýčenými drúkmi žeriavov, žblnkotajúcim potôčikom, jedna úchvatná symbióza človeka a prírody. V programe pokračujeme chlapčenskými tancami s pastierskou tematikou, tu zhliadame akrobatické výkony tanečníkov pri rôznych hrách a dokazovaniach si, kto je lepší. Aj tu sme mali my diváci vidieť, jeden z momentov, kedy na projekcii, sa premietal z archívnych záberov tanec a na javisku identicky tancovali tanečníci ten istý tanec. Príjemné spojenie histórie so súčasnosťou. Nasledujú tance Rómov v staršej choreografii Jána Quittnera. Postupne vidíme na scéne vybrané časti s dávnejších programových blokov „ V Mihaľovci na jurmaku“ . Nasleduje hudobné číslo „Romane dzeka“, musím trochu viac opísať nielen toto číslo, ale aj celkovú prácu hudobnej zložky folklórneho súboru Zemplín, je to dá sa povedať zoskupenie kvalitných muzikantov, ktorí skutočne dôstojne, precízne a s neukrývajúcim nadšením a radosťou nielen sprevádzajú tanečné a spevácke čísla tohto kolektívu, ale majú naštudované aj svoje koncertné čísla, ktoré sú hudobne , dramaticky a dynamicky naozaj ozdobou všetkých doterajších programov a výročí. Je potešiteľné, že medzi generáciou starších muzikantov sa v hojnej miere objavujú mladí muzikanti, ktorí v ničom nechcú zaostať, za svojimi staršími kolegami. Takto si ja predstavujem výchovu folkloristických nadšencov nielen muzikantov, ale aj spevákov. Nasleduje pásmo „ Na večarky “. Pásmo tancov, zvykov, spevov, hovoreného slova podľa obyčajov, ako to býva pred svadbou, čo robia mládenci, dvíhanie za parobka, ako vijú vienky a pierka dievčatá, podporené spevmi, ktoré dievčenská spevácka skupina zaspievala úžasne, ich hlasy, naozaj boli také typické zemplínske, prenikavé, zadierajúce sa pod pokožku, vryjú sa vám do uší. Krásny spev cez bubienok dá mozgu povel reagovať, ten väčšinou zdvihne chlpy na celom tele, rozprúdi krv, ktorá sa spätne valí do mozgu, čo vám spôsobí neuveriteľný pocit, blaženosti, spokojnosti, ale aj vzrušenia, krásy, nostalgie, vzruch, ktorý nemá obdoby. V programe čítam, že nasledujú časti úspešných programových blokov, „Z chlapca muž, z dievčaťa žena “, neodmysliteľná svadba na Zemplíne, pretvorená do úryvkov z tohto celovečerného diela. Národnosť bez vlasti, alebo ako sa to dá povedať o Rusínoch žijúcich, pracujúcich prevažne na severe východného Slovenska. Táto národnosť, si naozaj zaslúži pozornosť, nielen v tomto programe, ale aj inokedy, jak vo verejnom živote, tak aj vo folklórnom svete. Mnohokrát zaznávaná národnosť, ktorá tak ako pri hraniciach tak aj v histórii stála na okraji záujmov, avšak je to národnosť, ktorá svojím ťažkým prebíjaním sa životom, utešovala sa medzi sebou svojimi piesňami, zvykmi, kuchyňou, architektúrou a v neposlednom rade úžasne čistou a prekrásnou prírodou v oblasti kde žijú. Práve im bol venovaný výročný program pod názvom „ Bolo to a boli tu..“ pri príležitosti 50-teho výročia založenia folklórneho súboru Zemplín. Úryvky, respektíve časti z tohto programu, nám predviedla mladá generácia tanečníkov, speváčok a muzikantov, ktorá sa v tejto časti nechala vidieť, že nechce zaostávať za tým, čo doteraz súbor Zemplín vytvoril, akú umeleckú úroveň nastavil už pred desiatkami rokov. Môžem s hrdosťou povedať, že poznám viacero generácií členov súboru. Som nadšený, keď vidím ich na javisku, keď sa s nimi môžem stretnúť, pohovoriť si ,zaspomínať, ale aj sa tešiť, že opäť spoznám nastupujúcu generáciu Zemplínčanov, ktorá s úžasnou hrdosťou predstavuje folklór nielen čarovného Zemplína, ale aj iných nádherných regiónov nášho Slovenska. Všimol som si tanečníkov, ich výraz tváre, ich pohyby, hlavne mi utkvela v pamäti a v očiach mojich sa blysla, jedna tanečnica neveľká vzrastom, ale jej výraz nielen tanečný, ale aj mimika v tvári, ma nesmierne upútal, bol ohromný, lebo bolo vidieť na tejto tanečnici, že to robí s nadšením, láskou a pre radosť svoju a pre radosť divákov. Počas celého predstavenia výročného programu sa na projekčných obrazovkách počas prezlekov tanečníkov, objavovali známe osobnosti slovenského folklóru, ktorí srdečne gratulovali k tomuto nezvyčajnému výročiu, popriali všetkým naďalej toľko odhodlania, síl, zdravia do ďalšej práce, do ďalších stretnutí sa s vernými divákmi, aby im predstavili náš najvzácnejší klenot, dedičstvo našich predkov, našu prekrásnu tradičnú kultúru. Dostali sme sa až k poslednému programovému číslu „ Šamudovski beťariska“. Dynamika, tempo, radosť, oduševnenie, tieto atribúty sa hmýrili na javisku, diváci cítili, že sa blíži záver programu, úsmevy na tvárach všetkých, atmosféra, ktorú vie vytvoriť spoločenstvo ľudí, ktorí to robia s radosťou, ale aj divákov, ktorí sa prišli pozrieť na jednu úžasnú epopeju jedného kolektívu, ktorý už šesť desiatok rokov takto zabáva divákov nielen na Zemplíne, na Slovensku, ale aj na celom svete, našej modrej planéty. Záverečná klaňačka, búrlivý potlesk, opakovačka, potlesk, opakovačka, gratulácie mnohých hostí, pomaly sa hľadisko vyprázdňuje, ľudia vychádzajú vonku pred halu, na tvárach je vidieť spokojnosť, radosť z programu, radosť, z toho, že náš, Váš, ich Zemplín žije v plnej kráse, sile a tvorivosti. Veľké poďakovanie patrí tvorcom programu Miroslavovi Kistymu a Kristiánovi Dufincovi, ktorí za neodmysliteľnej podpory „ Ujca“ Milana Hvižďáka, vtesnali do dvojhodinového programu najviac čo sa dalo, pripravili to takým spôsobom, že nezainteresovaný a laický divák si vytvorí obraz, názor o tomto folklórnom súbore. Vymysleli prelínačky s množstvom prezlekov, dramaturgicky to urobili zaujímavé, plynulé a dynamické. Je až obdivuhodné že takmer 80 percent tancov, pochádzalo z dlhoročnej tvorby choreografa folklórneho súboru Zemplín pána Hvižďáka.

Tento program mi v mojej predstave pripadal, ako odrezaný strom. Pozriete sa na jeho rez, vidíte zjavné letokruhy, ako začínajú od prostriedku ku kraju kmeňa, krásne rovnomerne rozložené, životopis ktorý vie napísať len príroda, v programe ktorý sme zhliadli je množstvo letokruhov, príbehov ľudských, príbehov života súboru, príbehy vzťahov členov kolektívu k súboru, príbehy množstva vystúpení zájazdov, príbehy očareného a vďačného diváka.

Epilóg

Gratulujem svojmu rovesníkovi, k tomuto výročiu, prajem mu, aby ešte dlhý čas vychovával mladých ľudí, k tvorivosti, k radosti z nášho ľudového umenia,  láske k folklóru, k medziľudským vzťahom, aké panujú medzi folkloristami. Ešte jedno moje tajné želanie je, aby som mohol zhliadnuť výročný program folklórneho súboru Zemplín pri ich a mojej deväťdesiatke.

Na záver hádam najvýstižnejší výrok z úst najpovolanejšej, nestorky východoslovenského folklóru pani Melánie Nemcovej „ Zemplín – to je náš žiarivý kolotoč slnka, ktorý rozosieva lúče dúhových farieb, to je vôňa domoviny, bujarosť, temperament, lyrika a nežnosť, dobrota a láskavosť našich otcov a materí.“

Pozdravujem všetkých čitateľov, ktorí sa prelúskali až po tieto posledné riadky.

S úctou a láskou Imro Oravec

Galéria fotiek