Zákulisné informácie
Určite ste si všimli, že v letných mesiacoch sú kultúrne prílohy novín a časopisov akési plnšie. V lete je zrazu na všetko trochu viac času, viac slnka a asi aj viac nálady, a preto sa každý víkend rovno na niekoľkých miestach naraz organizuje hneď niekoľko festivalov – malých, veľkých, folklórnych, rockových, literárnych, divadelných či filmových. V drevených amfiteátroch aj na vybetónovaných letiskách. S účinkujúcimi z druhého kontinentu, druhej krajiny, alebo aspoň druhej dediny. A o týchto všetkých kultúrnych udalostiach sa predtým aj potom napíše. Ale píše sa najmä o tom, čo sa deje na javiskách, menej o tom, čo sa deje v zákulisí. A pritom v zákulisí sa často deje oveľa viac ako na scéne.
…a to aj vtedy, keď sa na scéne nič nedeje. Alebo takto: keď sa oficiálne na scéne nič nedeje. Neoficiálne sa tam niekoľko hodín pred predstavením robia napríklad zvukové skúšky („raz, dva, raz, dva, nepočujem sa, raz, raz, kde je zvukár?“), priestorové skúšky (ešte dopredšie choďte! Na mikrofón! Nepočujem… kde je zvukár?), alebo generálky celých programov (pán zvukár, môžeme od začiatku? Trek jedna!). Čím je v programe viac účinkujúcich, tým lepšie… a tým dlhšie…
Čakanie patrí k vystupovaniu tak, ako samotné vystupovanie patrí k vystupovaniu. „Koľkáti sme v programe? 16-ti? Však to je asi až o hodinu, nie? A to prečo už musíme byť prezlečení?“ S čakaním na svoj vstup v rámci programu sa človek ešte ako tak zmieri, horšie je, keď nie a nie začať program samotný. Pred pár rokmi nám takto na detvianskom amfiteátri odďaľovali začiatok večerného programu hneď viaceré faktory. Najprv to bol ľudský faktor: do hľadiska mala prísť vzácna návšteva. Mala… nikto si nebol istý, či naozaj aj príde. Ale že vraj príde, tak počkajme. Aj sme počkali, a aj prišla. A spolu so vzácnou návštevou prišiel aj menej vzácny dážď. Ale že vraj nebude dlho trvať, tak počkajme. A ani dlho netrval, počkali sme. Akurát teda scéna ostala mokrá, bude sa šmýkať, počkajme a poutierajú ju. Scéna sa utierala a diváci tlieskali, lebo boli radi, že sa na nej aspoň niečo deje. Potom však začalo znova pršať. A znova aj prestalo, a znova sa utieralo, a znova sa tlieskalo. A v zákulisí sa zatiaľ čakalo. Situácia ako v postmodernej divadelnej hre. Keď má však človek v zákulisí veľa času, tak ho vôbec nevie oceniť. Lebo častejšie sú situácie, keď v zákulisí nemá vôbec žiaden čas.
„Koľko mám z Východu do Horehronu? Aspoň tri minúty? Veď prinajhoršom zahrajú hudobníci dlhšie!“ Na tomto sa určite zhodnú všetci súboristi, že pri veľkých vystúpeniach je pohyb v šatniach a v zákulisí často vyčerpávajúcejší ako ten na javisku. Alebo ak nie viac, tak aspoň podobne. „Nič mi nechýba? Jaj, gorálky, rýchlo!“ Na hodinové predstavenie sa chodí s futrálmi, taškami aj kuframi ako na niekoľkotýždňovú dovolenku. Všetko sa to pekne porozkladá, starostlivo oblečie, potom niekoľkokrát rýchlo a menej starostlivo prezlečie, a na záver sa to prepotené odloží naspäť do kufra.
Zákulisné prezleky sú väčšinou dosť podobné: sú rýchle a chaotické. Ale niekedy majú aj pridanú hodnotu – keď sa dejú na nezvyčajných miestach (v stiesnenom tmavom stane, na ulici, za živým plotom, v autobuse), alebo v nezvyčajnom čase – napríklad počas finále hokejových majstrovstiev sveta v roku 2002. To je veľmi špecifický čas, uznávam, ale paradoxne sa mi k nemu viažu spomienky na prezleky počas profilového vystúpenia, ktoré sme s detským súborom zvykli mávať v termíne okolo Dňa matiek, resp. v termíne hokejových majstrovstiev. V šatni sme mali vtedy pustené rádio s prenosom zápasu, a tí, ktorí sa tam prezliekali, potom na scéne priebežne informovali ostatných, aký je stav. Takéto informovanie šlo trochu ľahšie pri párovom tanci ako pri karičke.
Takže generálky, prezleky aj čakačky… a samozrejme je toho ešte oveľa, oveľa viac, stačí sa spýtať ktoréhokoľvek zabehaného aj nabehaného inšpicienta. Je tam však najmä to príjemne nervózne očakávanie všetkých zúčastnených, že čo bude nasledovať potom, ako sa vypnú svetlá v sále a zapnú svetlá na javisku… (Pán zvukár, trek jedna, poprosím!)
