Festivaly rôzne a zároveň také rovnaké
Predstavte si pódium, na pódiu nejakých účinkujúcich a pred pódiom väčšie či menšie množstvo ľudí. Ľudia majú na hlavách klobúky, v rukách plastové poháre s pivom a ovievajú sa čímkoľvek, čo vytvára aspoň aký taký závan vzduchu – najčastejšie to býva programovými brožúrkami. Výhodou brožúrok je, že medzi ovievaním sa diváci môžu pozrieť, čo sa bude diať na pódiu. A na ňom sa už môže diať čokoľvek.
Podobne to vyzerá asi na každom letnom festivale. Teda v niečom podobne, v niečom zas úplne inak. Kým na hudobných festivaloch má väčšina návštevníkov na hlavách slamené klobúky, na folklórnych festivaloch dominujú goralské klobúčiky – to sú tie s červenou lemovkou a bielymi mušličkami, v prvý deň festivalu aj s pierkom. Neviem presne prečo sú práve goralské takým módnym hitom, za ich popularitou bude pravdepodobne exotickejší dizajn ako aj praktická strieška, ktorá určite pred slnkom i dažďom ochráni viac ako detviansky „tanierik pod šálku“.
A teraz k tomu, čo sa deje na javisku. Prestížou veľkých festivalov je, že sa na javisku okrem domácich objavujú aj účinkujúci zo zahraničia. Vytvára to hneď niekoľkonásobnú pestrosť: iná hudba, tanec i oblečenie. Na Slovensku to máme výborne rozdelené s našimi jednotlivými regiónmi a ich špecifikami, takže pestré javiská sú aj na menších festivaloch, ktoré si nemôžu dovoliť súbory z dovozu. Čo iný slovenský kraj, to iný mrav, iný kroj, iné melódie, iné tance, iné zvyky a obyčaje. A tak vlastne samotné folklórne festivaly pôsobia medzinárodne, aj keď sú „iba“ medziregionálne.
Niektoré festivalové „grand-slamy“ zo začiatku leta, ako Myjava, Východná a Detva však majú exotickejšiu rôznorodosť zabezpečenú svojím medzinárodným štatútom. Takáto medzinárodná pestrosť na našich folklórnych festivaloch však vôbec nie je novinkou. V slovenských amfiteátroch už v minulosti zvykli vystupovať súbory zo spriatelených krajín. Dokonca aj z tých menej spriatelených, ktoré sa potom spriatelili počas festivalu. V tých časoch stačilo, aby diváci, ktorí nemali veľmi možnosť cestovať do iných krajín, prišli do amfiteátra za mestom, a zahraničie už docestovalo za nimi. Aspoň na jeden večerný scénický program.
A toto sa deje dodnes, i keď medzitým sa rozcestované publikum stalo náročnejším. V zahraničí už boli, veľa vecí videli, a tak ich zaujíma to, čo ešte nevideli. Organizátori programov zahraničných súborov preto hneď po skončení jedného ročníka festivalu hľadajú zaujímavých účinkujúcich na ten nasledujúci. Vybavovačiek je viac než dosť – od víz, dopravy a ubytovania, až po splnenie gastronomických návykov a požiadaviek. Preto je dôležitá nielen schopnosť komunikovať v cudzom jazyku, ale aj schopnosť komunikovať napríklad s miestnou pani kuchárkou zo závodnej jedálne, že nie každému sa zavďačí vyprážaným rezňom.
Dlhé roky to však funguje aj opačne: nielen zahraničný folklór chodí na Slovensko, ale aj slovenský folklór chodí do zahraničia. Samozrejme, sú zájazdy a zájazdy. Reprezentovať Slovensko do zahraničia však už nechodia iba veľké profi súbory, ale vyberú sa aj tie menšie, menej profi. Menšie súbory sa potom väčšinou dostanú do menších miest na menšie festivaly, ale ten zážitok z vystupovania v zahraničí je často podobný. Vo výbere destinácií nie sú dnes už žiadne limity – iba tie 23 kilogramové na batožinu do lietadla, do ktorých musia tanečníci z menších súborov okrem oblečenia pomestiť aj kroje.
A potom sa už ide… no a kamkoľvek sa v tom zahraničí príde na festival, tak s najväčšou pravdepodobnosťou tam bude pódium, na pódiu nejakí účinkujúci a pred pódiom väčšie či menšie množstvo ľudí. Ľudia majú na hlavách klobúky, v rukách plastové poháre s pivom a ovievajú sa čímkoľvek, čo vytvára aspoň minimálny závan vzduchu – najčastejšie programovými brožúrkami. Goralské klobúky do zahraničia ešte celkom neprerazili.
