Ako prežívala sviatky pani Mária Mačošková, prvá dáma rusínskej piesne

Keď mala 16 rokov, prijali ju do PUĽS-u. V priebehu takmer 66 rokov svojho speváckeho pôsobenia získala titul Zaslúžilá umelkyňa a ocenenia doma aj v zahraničí, v mnohých krajinách Európy, v Tunise, v USA a Kanade.
Rusíni pred pár dňami oslávili Vianoce (6.1. Svjatyj večur, 7.1. Roždestvo Christovo) a v týchto dňoch slávia Silvester (13.1.) a „Novyj Rik“ (14.1.). 

Milá pani Marka, aké vianočné tradície ste zažili v detstve vo vašom rodisku v dedinke Potôčky pri Stropkove?

Vianoce sa po rusínsky volajú Roždestvo (Rizstvo). Počas sviatkov sa zdravíme „Christos Raždajetsja!“, odpovedá sa „Slavime Jeho!“ alebo „Slavite Jeho!“ 
Pred 6. januárom sme veľmi dodržiavali pôst, 40 dní. Jedli sme napr. zemiaky pečené v šupke, k nim bol „hirkyj syr“ (tvaroh naložený v soli). Alebo kyslú kapustu s cibuľkou, „mačanku“ – polievku zo sušených hríbov. Mali sme aj slivčanku (rozvarený kompót zo sušených sliviek), krúpy, pirohy, halušky, bobaľki (opekance z kysnutého cesta) s udusenou kyslou kapustou alebo s makom. Chodili sme do našej cerkvi (kostol) modliť sa ruženec. Na omše sme išli dva kilometre pešo, cez deň, do cerkvi v Brezničke.
Na Svjatyj večur, 6. januára, sme od rána nič nejedli. Naša drevenica mala len jednu miestnosť, doniesla sa slama na hlinenú podlahu. My deti sme sa tomu veľmi tešili, mohli sme sa v tej slame váľať tri dni. Otec priviazali malý stromček hore na „hrjadu“ (trám). Salónky sme si sami robili: kocky cukru alebo suchého chleba sme zabalili do papiera a pozlátka. Otec kúpili vlašské orechy, pár jabĺčok, zavesili sme to všetko na stromček. Mali sme z toho radosť, ozdoby sa leskli vo svetle petrolejky, elektrina ešte nebola. Na stôl pod obrus mama dávali zrno, aby sme mali dobrú úrodu. Okolo nôh stola boli omotané reťaze, aby rodina držala spolu. Otec v ľade potoka vyrúbali otvor, tam sme sa večer poumývali, aby sme boli zdraví.
Pred Štedrou večerou sme sa postojačky pri stole pomodlili: otec poďakovali za život, za zdravie, za úrodu, za „chudobu“ (dobytok). Z každého jedla na stole zobrali trošku a išli do maštale, kde otec počastovali každú kravku, aj kozičku. Až potom sme večerali pôstne jedlá. Po večeri sme sa pomodlili a vždy sme spievali „koľadki“ (koledy) z veľkej modlitebnej knižky v staroslovienčine. Pamätám si tieto koľadki: Božyj syn; V Viflejemi novina; Nebo i zemľa; Roždestvo Tvoje Christe Bože naš; Koly jasna zvizda z neba zasvityla; Nova radosť stala.
Po večeri nám vonku „koľadnici“ (jasličkare, betlehemci) zaspievali, na druhý deň prišli aj dovnútra. Pod stromčekom sme nemali žiadne darčeky. Ani sme nevedeli, že niekto dostáva darčeky, kdeže, veď rodičia ich nemali za čo kúpiť. My deti sme boli radi, že sme sýte, na slame sme sa hrali a lieskové orechy sme si kameňmi rozbíjali, lebo klieštiky sme nemali.
Ďalšou tradíciou bolo, že povrieslo zo slamy sa okrútilo okolo ovocných stromov, bol to akoby darček od Ježiška, aby stromy naďalej rodili. Chránilo ich to pred mrazmi. Keď sme sa umývali na Nový rok, otec dali do lavóra s vodou haliere, aby sme boli bohatí. Na Novyj Rik, cez deň, sme išli do cerkvi do Brezničky.

Čo sa vám ešte vybaví v pamäti v súvislosti s tradičnou ľudovou kultúrou u vás doma?

Pamätám si, ako nám mama spievali uspávanku „Hej, ľuľaj že mi, ľuľaj, sivy očka stuľaj“. Otec prekrásne hrali na ústnej harmonike. U nás sa spievalo vtedy, keď bol sviatok, nedeľa, tiež pri pasení kravičiek, aj keď sa seno hrabalo. Dievčatá si z maličkých tenkých korálkov robili ozdobu na krk. „Opľička“ (oplecká, rukávce) sa vyšívali. Priadlo sa. Dospelé dievčatá v kruhu tancovali karičky a pritom spievali. Tradičné remeslá som spoznala, keď môj otec sám vyrobili nábytok do našej drevenice: stôl, lavice, postele aj postieľky, čo sa dali zasunúť pod postele. Olej sme nekupovali, zbierali sme bukvu (semená z buka) a mama chodili olej robiť do Stropkova. Naša čisto rusínska dedina mala len 17 dreveníc. Boli to ťažké časy, zem nebola moc úrodná, ľudia žili chudobne. Nebolo mládeže, všetci odišli za prácou, ja som odišla ako 16-ročná.

Je obdivuhodné, že Vaše rusínske tradície a piesne odovzdávate mladej generácii vo folklórnom súbore Vargovčan v Hanušovciach nad Topľou. Ako ich mladí prijímajú?

Dievčatá a chlapci zo súboru Vargovčan prekrásne spievajú a tancujú. Všetci tam majú hlasy pekné aj nôžky šikovné, odovzdávajú naše piesne ďalej. Cením si, že popri štúdiu a práci si nájdu čas, nacvičia piesne i tance a robia radosť iným. Moje poďakovanie patrí umeleckému vedúcemu súboru Jožkovi Vargovi a organizačnému vedúcemu Milošovi Kmecovi, že ma oslovili na spoluprácu, na moje piesne dali upraviť hudbu a na ňu postavili krásny tanec.

Vlani ste prevzali od pani prezidentky „Medailu za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry“. Je to zároveň ocenenie pre rusínsku kultúru? Aké to pre Vás bolo?

Veľmi si to vážim, dopriala by som každému, aby zažil také krásne pocity. Mala som trošku aj slzy v očiach, ale som si povedala: nesmiem sa rozplakať. Za tú gratuláciu a podanie ruky, patrí moje veľké poďakovanie. Povzbudili ma, aby som bola zdravá a ďalej spievala.
Chcem poďakovať tým, ktorí ma navrhli na toto ocenenie. Ďakujem aj všetkým, ktorí mi poslali gratulácie, bola som dojatá z toho, že toľko ľudí sa ozvalo, že na mňa nezabudli.
Veľa ľudí mi hovorí, že sú hrdí, že aj rusínska pieseň niečo vo svete znamená a že sú na mňa pyšní. Odpovedám, že nie je len moja zásluha, že sa naša pieseň dostala do sveta. Srdečne ďakujem všetkým, ktorí pripravovali moje koncerty, vystúpenia a účinkovali na nich. Poďakovanie patrí aj autorom, ktorí pre mňa písali a upravovali piesne, tento úspech prináleží celému nášmu súboru Poddukeľský umelecký ľudový súbor (PUĽS).
Som šťastná, keď svojím spevom robím radosť iným ľuďom, keď vidím, že plná sála spieva so mnou. Ďakujem rodičom a Bohu za môj hlas, ktorý ma celý život sprevádza a živí. Som vďačná publiku, že ma prijímalo. Keby mi neboli tlieskali, tak by som sa možno ani nedočkala až takého ocenenia. Ani neviem, či som si to zaslúžila, ale ďakujem za to, veľmi ďakujem.

Ako môže podľa Vás, tradičný spev a tanec obohatiť životy dnešných mladých ľudí? 

Teraz je veľký výber toho, čomu sa mladí môžu venovať, záleží aj na rodičoch, akým smerom svoje deti posunú. Som rada, že sa mladí zapájajú do výskumov u starších ľudí, či už ide o texty, alebo o melódiu. Je dobre, že im má kto našu tradičnú kultúru odovzdať, bola by veľká škoda, keby zanikala. Krásne je, že na módnych prehliadkach vidno prvky výšiviek na šatách, že sa používajú  vzory z tradičných krojov. Je lákavé, že mladí ľudia vo folklórnych súboroch chodia do sveta, kde vidia iný folklór, potom sa o tom rozprávajú, tešia sa na cesty. Myslím, že náš folklór stále žije a mladí v ňom budú pokračovať. Verím tomu!

Milá pani Marka, veľmi Vám ďakujem za tento rozhovor, nesmierne si to vážim! Prajem Vám, aby ste Vaším nádherným spevom zo srdca, naďalej rozdávali radosť. Želám Vám veľa zdravia!

S Máriou Mačoškovou sa rozprávala Táňa Horniaková. Zdroj foto: súkromný archív Márie Mačoškovej